Keď sa slovo „svadba“ stáva magickým - SERIÁL S ETNOLOGIČKOU KATARÍNOU NÁDASKOU (1)
Keď sa slovo „svadba“ stáva magickým
„V rodine s dospelými deťmi skôr či neskôr nastane čas, keď sa jedným z najfrekventovanejších slov v rozhovoroch jej príslušníkov stane slovko svadba. Toto slovo môže dokonca nadobudnúť priam magický charakter úmerne tomu, ako sa blíži termín jeho premeny na reálnu udalosť. Bolo to tak v minulosti a je to tak dodnes“, hovorí známa etnologička Katarína Nádaská, s ktorou sme sa pozreli na to, ako to bolo voľakedy.
Svadba na slovenskej dedine sa pripravovala celé mesiace dopredu. Rodina musela mať na pamäti veľa detailov, na ktoré sa nesmelo zabudnúť, ak celý rituál mal vyznieť tak, ako mal. „Teda nielen podľa predstáv ženícha a nevesty, ale aj podľa očakávaní dedinského spoločenstva s ohľadom na postavenie rodiny. „Vystrojiť“ svadbu dcére bolo skrátka treba tak, aby to upevnilo prestíž rodiny. Netreba vari pripomínať, že povestné jazyky dedinských ženičiek si aj tak našli na každej svadbe čosi, o čom sa mohli baviť celé týždne“, vraví Katarína Nádaská. Ako ďalej vysvetľuje, na svadbu sa pripravovalo všetko tak, aby sa svadobčanom mohlo poskytnúť to najlepšie, čo bola rodina schopná zabezpečiť – od pokrmov a nápojov až po zážitky. Lebo práve zážitky spojené so spevom, hudbou, tancom a typickými rituálmi, robili svadbu svadbou. A to samozrejme platí aj dnes. Len je všetko modernejšie. No mnohé „úkony“ sa pretransformovali do zvyklostí, ktoré vídame na svadbách stále. Napríklad čepčenie, alebo odobierka.
„Svadbou sa menilo spoločenské postavenie dievčaťa, čo navonok vyjadroval úkon čepčenia. Stávala sa z nej vydatá žena, zmenilo sa napríklad jej miesto, kde stávala v kostole. Pri odobierke mládenec a dievka verejne vyjadrili hlbokú úctu a vďaku svojim rodičom, čo utvrdzovalo vnútorné citové vzťahy v rodine. Svadba bol napokon aj právny akt, ktorý v zásade upravoval spolunažívanie partnerov, otázky dedičstva a postavenie ženy v prípade smrti muža a naopak,“ spresňuje etnologička.
Mestské a ľudové. Aj takto sa delili svadby v minulosti, pričom každé mali svoje špecifiká. „V prvej polovici 20. storočia sa svadby konali buď ako mestské - panské, alebo ako sedliacke. Odlišovali sa od seba oblečením nevesty a ženícha aj celým priebehom, najmä stupňom zastúpenia tradičných obradov a zvykov. Pri panských svadbách mala nevesta biele šaty, na hlave venček so závojom, v ruke kyticu kvetov. Ženích mal na sebe klasický čierny oblek s pierkom na chlopni saka, bielu košeľu s bielou viazankou alebo motýlikom. Na sedliackej svadbe boli svadobčania odetí do slávnostného ľudového odevu príslušného regiónu,“ vymenúva odborníčka.
Stačí sa však pozrieť na aktuálnu ponuku oblečenia pre nevesty a ženíchov a zistíme, že spomínané oblečenie „z minulosti“ sa v modifikovanom prevedení nosí stále. Vrátane ľudových motívov, ktoré spravia odev jedinečným. Práve takýmito kúskami sa dokonca pýšia aj mnohí návrhári a dizajnéri. A treba povedať, že právom.
(Si)